Deskofobie S06E06: O pravidlech ke hrám

Petře, díky za díl téměř na míru pro mě. Skoro ve všem mi mluvíš z duše. Dovolím si doplnit svůj postřeh po dlouhodobějších zkušenostech: podle mě existují železná pravidla, jak psát pravidla. Nejsou-li respektována, je to pro zážitek čtenáře/hráče smrtící a i sebelepší hra může kvůli tomu skončit ve stoupě.

ASL aktívne hrávam posledný rok. Potvrdzujem, že som rozsiahlejšie pravidlá zatiaľ nevidel, už len index má 28 strán (a stále nie je úplný). Základé kapitoly majú spolu okolo 140 strán drobným písmom s veľmi hutným, technickým textom. O úplnej sade sa hovorí ako o 400 stranách; treba k tomu pre pokročilého hráča prirátať ešte Errata a Q&A, ktoré majú okolo 120 strán. Na druhú stranu sú pravidlá ASL vo svojej podstate jedným z najstabilnejších herných systémov, ktoré sa za posledných 20 rokov, od vydania druhej edície príručky, prakticky vôbec nezmenili.

V ASL komunite sa hovorí o tom, že je to „lifestyle game“, pretože sa stáva vášňou a koníčkom, ktorý:
(a) výrazne lezie do peňazí
(b) u mnohých získava črty zberateľstva
(c) je spojený so záujmom o vojenskú históriu a techniku. Toto je vôbec typické pre wargames, ktoré sú historickými simuláciami – napr. dizajnér Fields of Fire, Ben Hull, povedal, že ho zaskočilo, že tú hru chytí do ruky aj niekto, kto nie je „student of military history“ a nevie, ako funguje štruktúra velenia a komunikácie na úrovni práporu a roty v armáde USA v 2. sv. vojne. Pôžitok z hrania sa výrazne zvýši, ak človek detailne pozná historické pozadie a technické detaily (aj preto je informácia 1 hex = 500 metrov alebo 1 ťah = 1 mesiac veľmi dôležitá) a ako dokumentuje spomenutý prípad, niekedy sú takéto poznatky až prakticky nevyhnutné a hra je sama osebe, vrátane pravidiel, bez nich nehrateľná.
(d) vyžaduje enormné nasadenie. Napriek tomu, že základy ASL (napr. pechota) sú v zásade zrozumiteľné, ASL pravidlá ako celok (vrátane interakcií medzi pechotou, vozidlami, počasím, terénom, štruktúrou kola a ich počtom, cieľmi a špeciálnymi podmienkami scenára) sa už blížia hranici ľudských kognitívnych schopností. Preto je potrebné hrať pravidelne (inak sa nuansy človeku začnú vytrácať; odporúča sa aj pre aktívnych hráčov raz za rok celú príručku pozorne prečítať) a po dobu niekoľkých rokov. Dobrým hráčom sa stáva človek po odohratí podľa môjho odhadu tak 50 až 100 scenárov (podľa individuálnych schopností a času, aký medzi hrami uplynie). Vzhľadom na to, že scenár vyžaduje 5 až 10 hodín času plus 1-2 hodiny prípravy – a to ešte stále odhliadnuc od samotného štúdia pravidiel – tak je to obrovská investícia, ktorá čosi robí aj s identitou človeka.

Čo sú podľa mňa dobré pravidlá:
(a) jasne štruktúrované a dobre dohľadateľné, preto setup, prehľad komponentov, ukážka hry a pod. pre mňa patria do záverečných príloh (príp. do zvlášť príručky)
(b) zavádzajú jasné pravidlové pojmy: človeku pri čítaní musí byť jasné, ktoré z pojmov majú pravidlový význam a ktoré nie
(c) sú v textovej podobe (teda nie ako appka, ktorá bude pravdepodobne v celkovej podobe neprehľadnejšia) – ale digitálna verzia pravidiel so search funkciou je samozrejme plus
(d) najťažšia voľba pre autorov pravidiel je, či majú hrou previesť začínajúceho hráča alebo slúžiť ako referenčný manuál pre pokročilého hráča. Keďže hráč začína len raz – a aj to vo veľkom počte prípadov ho hru učí niekto iný – tak je podľa môjho názoru výrazne rozumnejšia druhá možnosť.

Ešte mi napadlo k hráčskemu skillu:
Znalosť pravidiel môže byť legitímnou súčasťou hráčskeho skillu. Hráč ASL, ktorý dobre ovláda pravidlá, je lepším hráčom ako niekto, kto nejaké detaily pozabúda (odhliadnuc od schopnosti previesť pravidlá do herných rozhodnutí). Toto všeobecne platí pre komplexné kompetitívne hry, avšak niekedy na to pri eurohrách alebo rodinných hrách zabúdame – tam je úplná znalosť pravidiel podmienkou sine qua non, bez ktorej hranie nie je možné.

Zároveň, ako nepriamo zdôraznil Jeník, hráč hraním rôznych hier v podobnej vývojovej vetve získava čosi ako metaskill, teda schopnosť prenášať znalosti a hráčsky skill medzi rôznymi hrami. Čo označujeme za „moderné stolové hry“ je v skutočnosti len niekoľko vývojových vetiev, v rámci ktorých sú si hry veľmi podobné (nielen mechanizmami a dizajnovou filozofiou, ale často aj vizuálne a či očakávaniami na podobu pravidiel) a preto je ľahké medzi nimi striedať.